SLAVOMÍR Zabudnutý, alebo zamlcovaný král dávnych Slovákov Jednou z najtažšie pochopitelných historicky konštatovaných vlastností Slovákov je hlboko v našich dejinách zakorenený nedostatok úcty voci vynikajúcim osobnostiam našich dejín. Jeho najvýraznejším prejavom je skutocnost, že si takéto osobnosti ani za ich života nevieme náležite ocenit, ale hlavne to, že ich ani po smrti neuctíme takým spôsobom, ako je to samozrejmé u všetkých kultúrnych národov. Materiálnym prejavom takejto úcty je totiž predovšetkým dôstojné uloženie telesných pozostakov významných clenov národneho spolocenstva na vybranom mieste a v ich dôležitosti primeranom náhrobnom pomníku, ktorý sa stáva pamätným miestom celého národa. Tam si obcania uctia dejinné osobnosti vencami, kvetmi a zažatými svieckami, tam vodia ucitelia svojich žiakov, aby ich oboznamovali s dejinami národa, tam sa veriaci modlia za svoju vlast a jej potreby, prípadne za blahorecenie tých m´rtvych, co sa vyznacili aj hrdinským krestanským životom. Uvažoval som o tom, ked som navštevoval starokrestanské katakomby, ale aj nespocetné chrámy v Ríme a v iných európskych metropolách, ked som sa pre nával žiakov s ich ucitelmi len tažko dostával ku hrobkám polských králov na krakovskom Waweli a najmä ked som v roku 1971 navštívil katedrálu v Záhrebe. Tam si uprostred svojej hlavnej svätyne Chorváti dali pochovat svojho arcipastiera kardinála Stepinaca, ktorého režim komunistického diktátora Josipa Broza Titu odsúdil za "vlastizradu" a dotrýznil ho až k predcasnej smrti. Chorvátsky národ si dokázal vynútit aj od vlády bojovných ateistov dôstojné uloženie jeho telesných pozostatkov a jeho hrob zasypával kvetmi a strážil ho stálym prúdením návštevníkov, ktorí mu prejavovali svoju úctu. Vtedy som si jasne uvedomil, že nám Slovákom cosi chýba a chýbalo nám to od samých pociatkov našich dejín. Ved my ani nevieme, kde je hrob prvého známeho slovenského krestana, nitrianskeho kniežata Pribinu; nevieme, kde leží prvý král Slovákov a zakladatel našej cirkevnej organizácie Rastic (Rastislav); nevieme, kde je pochovaný náš prvý arcibiskup sv. Metod, ktorý urcite zomrel na našom slovenskom území. Ale nepoznáme ani hrob Svätopluka I. Velkého, ktorý so svojimi udatnými vojakmi pretvoril prvý štát Slovákov na mocnú ríšu európskych rozmerov co do politického významu i vojenskej a hospodárskej sily. Ale ako to bolo pred vyše tisícrocím, tak je to žial aj v najnovších casoch. Prázdny je hrob Otca národa Andreja Hlinku; nikto nevie, kde je naozaj pochovaný prezident obnoveného Slovenského štátu - prvej Slovenskej republiky Dr. Jozef Tiso. Na rozdiel od spomenutých historických osobností, o ktorých sa už aspon teraz zmienuje aj bežná literatúra, osobnost slovenského krála Slavomíra je ešte stále nepochopitelne obchádzaná, akoby až úmyselne zamlcovaná, a to aj v literatúre, ktorá sa predstavuje ako "historická". Preto pokladám za potrebné venovat tejto jedinecnej osobnosti slovenských dejín aspon strucný historický nácrt. Slavomír je bezpochyby historická osobnost O mladosti Slavomíra nevieme, žial, z historických pramenov nic podrobného. Ale z toho, co historické pramene súhlasne o nom dosvedcujú, bezpecne vieme, že bol clenom dynastie Mojmírovcov, ktorá založila a vyše sto rokov vládla nad prvým stredovekým štátom Slovákov, zvaným: Morava, kniežatstvo a neskôr královstvo moravských Slovákov, ale aj Rasticovo královstvo a neskôr Svätoplukova ríša. Podla vtedajších zvyklostí Slavomíra iste poslali na štúdiá do niektorého bavorského kláštora, kde si osvojil latinský jazyk a základnú kultúru tých cias. Mohol byt aj jedným z Rasticových synov, teda blízky príbuzný krála Svätopluka, za akého ho oznacujú všetky pramene. Pravdepodobne bol ešte mladý, ked prišli medzi Rasticových Slovákov byzantskí ucitelia Konštantín a Metod, takže sa asi stal ich žiakom a rozhodol sa pre knazské povolanie. Nie je vylúcené, že patril k tým pätdesiatim slovenským mladíkom, ktorých v roku 867 Konštantín a Metod vzali so sebou do Ríma, kde viacerí z nich boli vysvätení za knazov. V politickom dianí Moravského štátu Slovákov však Slavomír vôbec nevystupoval. Bol knazom, a teda sa venoval úplne svojmu duchovnému povolaniu iste pod vedením svojho arcibiskupa sv. Metoda. Všetky dôležité historické pramene blízke jeho súcasnosti pokladali však za potrebné zaznamenat mimoriadnu úlohu, ktorou slovenskí šlachtici v najkritickejšej situácii svojho královstva poverili práve knaza Slavomíra. Ked sa v roku 870-871 Svätopluk, synovec krála Rastica, ktorý spravoval najväcšiu a najdôležitejšiu cast Moravského královstva Slovákov, akou bolo Nitrianske kniežatstvo, politicky zblížil s Franskou ríšou, Rastic ho tak upodozrieval zo zrady, že sa rozhodol zákerne ho dat zavraždit. Svätopluk však mal dobrú spravodajskú službu, ktorá ho o nástrahách informovala, takže Rastica predišiel, dal ho zajat a odovzdal ho sputnaného královi Východnej marky Karolmanovi. Tento využil situáciu a prepadol západnú cast Moravského královstva, ktorá zostala bez krála, podrobil si všetky opevnené mestá a hrady a poveril vládou nad krajinou svoje kniežatá Engelšalka a Wilhelma. Medzitým Karolmanov otec, cisár Ludovít Nemec zvolal do Regensburgu ríšsky snem, na ktorom Frankovia, Bavori a niektorí (asi južní) Slovania odsúdili Rastica na smrt. Cisár ho však dal iba oslepit a uväznit v niektorom bavorskom kláštore, kde Rastic zomrel. Svätopluk si asi vtedy uvedomil, že Karolmanovi nešlo o to, aby podporoval jeho snahu o moc nad celým Moravským královstvom, ale sám si ho chcel úplne podriadit. Ked ho potom koncom toho istého roka Karolmanov syn Arnulf pozval za krstného otca svojmu synovi, ktorému dal meno Svätopluk, možno už tušil, že mu vlastne nastavili pascu. Nemohol sa tomu však vyhnút, lebo odmietnutie takej cti bolo by mohlo poskytnút zámienku, aby Karolmanove vojská zaútocili aj na jeho kniežatstvo. Pozvanie teda prijal, ale Karolman ho napriek tomu duchovnému príbuzenstvu dal zajat a obžaloval ho z porušenia prísahy vernosti. Aj jeho dal uväznit niekde v Bavorsku. Môžeme si predstavit, v akej situácii sa nachádzali vtedajší Slováci. Boli pozbavení obidvoch najvyšších vodcov, krála Moravského štátu i kniežata Nitrianska, a ohrození franským vojskom, ktoré malo pod kontrolou západnú cast ich královstva. Vtedy slovenské lokálne kniežatá nenašli lepšie riešenie, ako to, ktoré nám zaznamenali všetky dôležité vtedajšie pramene: ustanovili za krála clena mojmírovskej dynastie Slavomíra, a to napriek tomu, že bol knazom. Slavomír sa zdráhal prijat takúto svetskú zodpovednost, pre ktorú nemal akiste ani náležitú prípravu. Ak bol synom Rastica, mohol mat aj cisto osobný odpor k tomu, aby pomáhal práve Svätoplukovým šlachticom. Až ked mu pohrozili smrtou, Slavomír z prinútenia túto ich volbu prijal. Zacal hned organizovac vojenské sily a pokúsil sa, hoci nie velmi úspešne, vydobyt niekolko moravských hradov z podrucia Frankov. Títo už vedeli, že Slováci majú "nevyslovitelnú pevnost Rasticovu", ktorú sa márne pokúšali vybobyt. Preto Karolman zmenil svoju taktiku. Vyhlásil, že Svätoplukovi nikto nedokázal zlociny, z ktorých bol obžalovaný, preto ho plne rehabilitoval, královsky obdaril a dovolil, aby sa slobodne vrátil do svojej vlasti. Dal mu však ako sprievod svoje vojsko, ktoré mal Svätopluk viest a s ním porazit Slavomíra. Svätopluk túto úlohu zdanlivo prijal. Ale ked došiel s franským vojskom pod nedobytný Devín, kým sa ešte len franskí vojaci utáborovali, spojil sa so Slavomírom a s jeho vojakmi nenazdajky zaútocili na Frankov, ktorých takmer všetkých vyvraždili. Autor kroniky Annales Boiorum o tom napísal: "Ani jeden dom Bavorska neobišla táto všeobecná pohroma; všade bola smrt a všetko sa naplnilo placom." Aj Karolmanom táto záhuba jeho vojska tak otriasla, že vrátil Svätoplukovi všetkých rukojemcov, ktorých držal v Bavorskom královstve, aby tak vykúpil svojich zajatcov, o ktorých myslel, že sa nachádzajú u nepriatela. Dostal však iba jediného, polom´rtveho Ratboda. Všetci ostatní, okrem niekolkých, co vcas z boja ušli, padli pod náporom slovenských bojovníkov. Nakolko tam zahynuli aj obidvaja správcovia západnej casti královstva, Svätopluk takto dosiahol svoj túžený ciel: stal sa králom celého Moravského královstva Slovákov. Podla mienky prof. V. Jagi´ca, ktorú zdiela aj Ján Stanislav, práve pocas vlády Slavomíra možno datovat vzburu slovenských veriacich proti fransko-latinským knazom, “ktorí žili u nich neprajúc im, ale nástrahy kujúc proti nim” a ktorých “vyhnali všetkých”, ako to zaznamenáva Život Metodov v 10. kapitole. Po vyhnaní tých knazov Slováci vyslali posolstvo k pápežovi Jánovi VIII. s prosbou: “Pretože prvej otcovia naši od svätého Petra prijali krst, daj nám Metoda za arcibiskupa a ucitela.” Co sa však stalo s knazom a krátkodobým králom Slavomírom? Nakolko historické pramene ho viac nespomínajú, môžeme predpokladat, že zážitok takejto vojny otriasol jeho knazským svedomím a bol rád, že sa môže zbavit bremena štátnej moci, ktoré iba z nutnosti prijal. Preto akiste sa vrátil ku svojmu knazskému povolaniu. Správy o týchto udalostiach nám zachovali iba franskí kronikári a ich nezáujem o dalšie osudy Slavomíra nepriamo potvrdzuje, že sa viac v politike neangažoval. Tým viac sa však môžeme cudovat, že takýto muž, ktorý vlastne zachránil v najväcšom nebezpecenstve stredoveký štát Slovákov, aj medzi nimi upadol do úplného zabudnutia. U všetkých iných národov by bol uctievaný ako národný hrdina, ba podla stredovekých zvyklostí aj ako svätý. A to tým viac, že práve pre svoj knazský charakter vykonal cosi, s cím sa nestretávame u nijakého iného národa v okruhu našej európskej civilizácie. Ked sa ma moji skeptickí a málo informovaní talianski študenti niekedy pýtali, cím sa vlastne líšia Slováci od Cechov, ked sa od nich najprv kultúrne a potom aj politicky odtrhli, mezi iným som im poukázal aj na túto historickú jedinecnost slovenských dejín: Slováci sú jediným národom v Európe, ktorý v najväcšom ohrození svojej štátnosti už dva razy v dejinách zveril jej záchranu do rúk krestanského knaza. Po prvý raz to bolo roku 870-871, ked prinútili knaza Slavomíra, aby sa stal ich králom, a po druhý raz v roku 1939, ked si zvolil za prezidenta svojej obnovenej, ale medzinárodnou situáciou ohrozovanej štátnosti v prvej Slovenskej republike, katolíckeho knaza Jozefa Tisu. My však dnes Slavomíra takmer nepoznáme, ba zdá sa, že ktosi tu má záujem, aby sa jeho meno ani nespomínalo. Som presvedcený, že usilovnejším štúdiom všetkých dnes dostupných stredovekých pramenov by sme sa mohli viac dozvediet o našom hrdinskom Slavomírovi. Mne by sa videlo napríklad dost pravdepodobným, že Slavomír práve v onej kritickej historickej situácii mohol zložit, na základe svojej latinskej i slovenskej kultúry, text najstaršej staroslovenskej liturgickej modlitby, ktorá sa zachovala v Kyjevských listoch z 10., ba podla niektorých autorov priamo z 9. storocia. Táto modlitba znie: "Pane, zhliadni milostivo na naše královstvo a nevydaj cudzím to, co je naše. Nedopust, aby sme sa stali koristou národov pohanských." Táto modlitba nemá jasnú predlohu ani vo vtedajšej gréckej, ani v latinskej liturgii, ale obsahuje prvky z obidvoch, teda ju mohol zložit práve slovenský knaz znalý obidvoch liturgií, ked videl svoju vlast v takom velkom nebezpecenstve. Kým neuvidíme na našom Slovensku dôstojné pomníky tohto jedinecného a hrdinského velikána našich stredovekých dejín, kým po nom nepomenujeme nádheru niektorého z našich nebotycných konciarov, naše najkrajšie námestia a ulice, budeme stále iba svetu dokazovat, že sme ešte nedospeli na úroven kultúrnych národov, ktoré sú si vedomí svojich historických korenov, poznajú a milujú svoje dejiny a z nich cerpajú oprávnenú národnú hrdost a zdravé sebavedomie. Milan S. Durica
Slavomir est sans aucun doute un personnage historique. A propos de sa jeunesse nous n’avons aucune information. Avec certitude, on peut tout de même affirmer qu’il est membre de la dynastie des Mojmir qui a fondé et régné, durant un siècle, sur le premier état slovaque (principauté puis royaume slovaque de Moravie et royaume de Rastic, puis royaume de Svatopluk) au Moyen Age. Pour respecter les règles d’éducation des souverains de cette dynastie, Slavomir est allé se former dans un monastère en Bavière où lui ont été enseignés le latin et les fondements culturels de cette époque. Il est possible qu’il ait été un des fils de Rastic membre proche de la famille du roi Svatopluk. Tous les documents étudiés le confirment. Slovamir fut probablement un élève de Cyril et Méthod et décida de devenir prêtre en fréquentant ces deux évangélisateurs de la Slovaquie. En 867, avec une cinquantaine d’autres jeunes slovaques, il a accompagné Cyril et Méthod, à Rome et a été ordonné dans ses fonctions par le pape lui même, comme la plus part d’entre eux. Il a consacré sa vie à son sacerdoce dans l’archevêché dont Méthod était le gardien spirituel. Comme la Slovaquie était dans une situation critique dans les années 870, 871, la noblesse demanda à Slavomir d’exercera ses responsabilités politiques. En effet, Svatopluk, le neveu de Rastic, régnait sur la majeure partie du royaume slovaque de Moravie (principauté de Nitra) et conclut une alliance politique avec le royaume franc. Rastic, en conséquence, le soupçonna de trahison et décida de l’éliminer insidieusement. Svatopluk, bien informé du complot qui se tramait contre lui, fit arrêter Rastic et le livra au roi franc Carloman. Ce dernier en profita pour prendre possession de tous les territoires du royaume de Rastic (ouest du royaume de Moravie) et y installa deux nobles acquis à sa cause (Engelsalsa et Wilhelm). Son père Louis Le Germanique, empereur, convoqua à Regensburg ( sud de l’Allemagne) une assemblée de rois (franc, bavarois, slaves du sud) qui condamna Rastic à la peine capitale. Le père de Carloman ne fit pas exécuter la sentence, mais rendit tout de même Rastic aveugle et le fit jeter en prison où ce dernier passa le reste de sa vie. Svatopluk, tant qu’à lui, s’aperçut que Carloman ne servait pas ses intérêts en contrôlant le royaume de Rastic. Il avait espéré que Carloman accepterait de voir sa souveraineté exercée sur la principauté de Nitra ; ce qui n’était pas évidemment le cas. Le piège se referma sur Svatopluk lorsque Arnulf (fils deCarloman) lui proposa d’être le parrain de son fils.Svatopluk ne pouvait évidemment pas refuser cet « honneur » sous peine de l’offenser et de voir l’armée de Carloman attaqué sa principauté. Cette acceptation n’empêcha pas Carloman de le jeter en prison en Bavière, l’accusant de trahir son serment de fidélité. Le peuple slovaque perdit ainsi les deux dirigeants les plus importants de la principauté de Nitra et du royaume de Moravie et fut menacé sur l’ensemble de son territoire par l’armée franque qui contrôlait déjà l’ouest du pays. Donc pour sortir la nation slovaque de ses difficultés, la noblesse désigna Slavomir comme roi bien qu’il soit prêtre. Slavomir refusa ce titre et les responsabilités qu’il engendrait comme il considérait ne pas avoir été préparé à de telles fonctions. Par ailleurs étant le fils présumé de Rastic, il considéra ne pas avoir à accepter une offre de hauts dignitaires acquis à la cause de Svatopluk qui avait livré son père aux francs. Menacé de morts par les requérants, il finit par accepter d’être roi. Il commença par reformer une armée et tenta de reconquérir un certain nombre de places fortes moraves occupées par les francs, sans grands succès. Slovamir basa son quartier général dans la seule forteresse que les francs n’avaient pas réussi à conquérir. Carloman, compte tenu de la situation, changea sa tactique, considéra que les preuves des soupçons de crime retenus contre Svatopluk n’étaient pas fondées et le couvrit de cadeaux. Il lui permit de rentrer librement dans son pays et lui confia une armée pour combattre celle de Slavomir. Svatopluk fit semblant d’accepter. Svatopluk arriva au pied de l’imprenable forteresse de Devin, où se trouvaient Slavomir et son armée. Pendant l’installation des soldats francs, Svatopluk noua des contacts avec Slavomir. Il l’aida à attaquer, par surprise, l’armée franque qui fut presque totalement décimée.Annales Boiorum, auteur de chroniques, a écrit : « Aucune maison de Bavière n’a été épargnée par cette grande tragédie : partout la mort et les pleurs étaient présents ».Carloman, traumatisé par la mort d’un trop grand nombre de ses soldats, décida de libérer tous les prisonniers qu’il détenait croyant que Svatopluk en détenait aussi ; ce qui n’était pas le cas, comme les soldats francs étaient morts ou s’étaient enfuis lors de l’affrontement de Devin. Il ne restait qu’un seul soldats à moitié mort. Svatopluk put réaliser son rêve de règner sur l’ensemble du royaume slovaque de Moravie comme Engelsalsa et Wilhelm, gouverneurs au nom de Carloman de l’ouest de son pays furent tués lors de la bataille mentionnée précédemment.L’accession de Svatopluk, au trône, permit à Slavomir de reprendre son sacerdoce. De toute façon ses expériences guerrières éphémères troublèrent son esprit et il se trouva fort satisfait de ne plus avoir à assumer les responsabilités qu’il avait acceptées sous la contrainte. Les chroniqueurs francs ne donnent pas un nombre important d’informations sur ce prêtre ce qui nous prouve que Slavomir ne s’est pas engagé durablement en politique. On peut tout de même regretter que cet homme, qui a sauvé l’état slovaque au Moyen Age, soit tombé complètement dans l’oubli. Dans l’histoire d’autres nations, il aurait été honoré, respecté et considéré comme un héros national, et, dans les valeurs instituées au Moyen Age, béatifié. On peut aussi constater que, dans toute l’histoire européenne, il n’existe pas de prêtre ayant, par des actes, sauver toute unenation. Milan S. Durica
SLAVOMÍR
SPRAVODAJ 45
Page ACCUEIL
ASSOCIATION AMITIÉ FRANCO - SLOVAQUE SPOLOK FRANCÚZSKO–SLOVENSKÉHO PRIATEĽSTVA 7, Place de l'Hôtel de Ville - 6O 43O NOAILLES - FRANCE E-mail: franco-slovaque@laposte.net Tel. / Fax: O3 44 O3 34 11 - vo Francúzsku, - en France, . Tél. / Ffax: OO – 333 / 44 O3 34 11 - voľba mimo Francúzska, hors de la France,
ACTUALITE LA VIE... COOPERATION CULTURE COURS Slovaque ANDY WARHOL HISTOIRE SAMO RASTISLAV SLAVOMIR SVATOPLUK PRIBINA MOJMIR CROIX Slovaque MAITRE PAVOL Le PRINTEMPS de PRAGUE La MAGIE du chiffre 8 Alexander DUBCEK Ignac BIZMAYER Matej BEL PÊLE-MÊLE INFO - CULTURE - octobre ANNONCES FR/SKBULLETIN
S P R A V O D A J ><
ENTREE Activités PLUS adresses HYMNE SLOVAQUE STATUTS ARCHIVE SPRAVODAJ - PDF SPRAVODAJ N°46 SPRAVODAJ N°47 SPRAVODAJ N°48 SPRAVODAJ N°49 SPRAVODAJ N°50 SPRAVODAJ N°51 SPRAVODAJ N°52 SPRAVODAJ N°53 SPRAVODAJ N°54